|
Každý dospelý človek sa už neraz ocitol v situácii, keď mu zovrela krv, svaly sa napli a ústa vyriekli rozsudok nad iným človekom – často strašný rozsudok. „Ten mi zničil život... To mu nezabudnem, príde čas, keď si to odpyká...“
Koľkí kresťania sa nevedia oslobodiť od nenávisti, ktorá sa im vplazila do duše!Napáchli neresťou, ktorá je typickou pre ich nepriateľov. Ak sa však ňou dajú ovládať, prestávajú byť kresťanmi, lebo jadro kresťanstva spočíva v zachovávaní prikázania lásky.
Boh stojí na strane človeka, aj hriešneho. Je to ťažko pochopiť, že Boh dôveruje v človeka, že trpezlivo čaká na jeho obrátenie. Spomeňme Máriu Magdalénu. Už vtedy ju Kristus miloval, keď ešte bola v osídlach vášní. Obrátil sa priateľským slovom na Zacheja už vtedy, keď bol ešte vydieračom. Ujal sa ženy, ktorú chceli ukameňovať, prv ako by sa oľutovaním vrátila na dobrú cestu. Boh miluje človeka nie pre dobro, ktoré v ňom už azda našiel, ale pre dobro, ktoré – ľudsky hovoriac – dúfa v ňom nájsť, keď sa pod vplyvom Božej milosti raz obráti.
Každodenná skúsenosť ukazuje, že zloba v ľudskom srdci začne sa topiť ako ľad, keď na ňu začnú dopadať teplé lúče lásky. Len láska vie premôcť zlo, vzbudiť túžbu po dobre, obmäkčiť aj tie najtvrdšie srdcia. Žijeme v dobe akejsi potopy zla. Zdá sa, že za takýchto okolností sa evanjeliová požiadavka lásky javí ako nevhodný žart. A predsa, ak by malo prísť k obratu, tak nie vďaka nejakej revolúcii alebo vedeckému pokroku, ale vďaka životnému príkladu tých ľudí, ktorí vzali Kristov zákon lásky doslova.
Slová aj najlepšieho kazateľa dajú sa posmešne odbaviť a zneškodniť, ale aj dnes zaváži nezištná a dôsledná láska. Kresťanom pripadá dnes podobná úloha ako u prvých kresťanov. Nepredstavili sa ako víťazní revolucionári, sociálni alebo politickí. Prenikali do života ticho a pokorne, začali pretvárať spoločnosť zvnútra, stali sa jej srdcom.
Kresťania, novodobí mučeníci lásky, sa stanú semenom nových kresťanov, novej kresťanskej kultúry, novej kresťanskej éry, civilizácie lásky.
|
