|
V divadle sú očíslované rady stoličiek, a prvý rad je najčestnejší.
Bez toho, že by sme si to uvedomili, vychádzame z tohto obrazu, keď hovoríme o prvoradejších veciach, druhoradých, treťoradé sú už tie poslednejšie miesta, lebo ďalej už ani nepočítame.
Hovoríme tiež o dôležitých veciach alebo menej dôležitých, o najdôležitejších alebo vôbec nedôležitých. Tie dôležité veci kladieme alebo staviame do prvého radu, aby sme ich neprehliadli, aby sme ich mali stále na očiach, preto ich potom voláme prvoradé.
Prikázania, nariadenia – rastú a množia sa ako huby po daždi. Lenže kým sa na množstvo húb po daždi ľudia tešia, na množstvo príkazov a nariadení sa ľudia netešia, skôr na ne nadávajú alebo si ich vôbec nevšímajú.
Dnes často počuť, že tých papierov je primnoho. A výsledok? Ľudia si povedia, kto by to všetko čítal? Píše sa mnoho, a nemá to kto čítať, takže to písanie je často zbytočné.
Aj tu platí, menej je často viac.
Keď je toho menej, dá sa na to sústrediť. Opak sústredenia je rozptýlenie a to je choroba dnešného človeka. Je rozptýlený, rozbehaný, ako sa to často hovorí.
Toto všetko spomíname v súvislosti s dnešným evanjeliom: ktoré je prvé a hlavné prikázanie. Aby sme ho postavili do prvého radu, aby sme ho mali stále na očiach, aby sme sa mohli naň sústrediť.
A Ježiš odpovedá aj nám, že je to prikázanie lásky, lásky k Bohu a lásky k blížnemu. Milovať Boha nadovšetko a milovať blížneho ako seba samého.
|
