|
Modlitba je rozhovor s Pánom Bohom.
Je nám nepríjemný a nesympatický ten, kto sa pred druhými vychvaľuje, vyťahuje, stavia sa do priaznivého svetla ako herec na javisku. A je to ešte nesympatickejšie, keď to ide na úkor niekoho iného.
Možno sa modliť všade, doma v komôrke, pod holým nebom, ale najvhodnejším miestom pre modlitbu je kostol. Veď keď Ježiš vyháňal kupcov z chrámu, hovoril: „Môj dom je domom modlitby.“
Vieme, že modlitba ako rozhovor s Bohom neznamená len pýtanie – to nie je ideálne dieťa, ktoré sa len vtedy s rodičmi dá do rozhovoru, keď niečo potrebuje. Najprv idú chvála, vďaka, prípadne odprosenie. Ale chváliť sa pred Bohom? Vystatovať sa? Čo máš, čo by si nebol dostal, a keď si to dostal, prečo sa tým chváliš, akoby si to nebol dostal?
Ako by sme sa cítili my, keby sme niekomu niečo dali alebo mu k niečomu dopomohli a on by sa nielen pred druhými, ale i pred nami s tým vystatoval, akoby to bola len jeho vlastná zásluha a výmysel?
Nielenže sa nemáme čím pred Bohom vystatovať, ale máme toho dosť, za čo sa môžeme a máme pred Bohom hanbiť.
Urobiť niečo zlé, to je hanba. Ale priznať sa k tomu, že sme to urobili, to nie je hanba, to je čestnosť. A keď to priznáme s pokorou, Boh je ochotný nám odpustiť.
Keby naše modlitby boli zachytené na magnetofóne a Pán Boh by nám ich prehral, či by sme sa niekedy za ne nehanbili? Pôstna doba je príležitosť cvičiť sa v dobrej modlitbe.
|
